Stretlo sa nás 30 "dievčat". ( Len tri sú už babičky)
Nezmenili sme sa. Tie, ktoré boli tiché, ostali tiché. Tie, ktoré sa rady chválili, chválili sa aj teraz. Popletky sú popletené stále. Zabávačky nás zabávali. Čo sa zmenilo? Padali slzy... najsamprv radosti zo stretnutia...
Až neskôr, keď sa začali rozprávať osobné príbehy, cítila som sa ako v relácii "Modré z neba". Zdržiavala som slzy pri osudoch každej z nás :
- už desať rokov opatrujem úplne nevládnu mamku, som rozvedená, ...
- manžel je nezamestnaný, obaja synovia sa vrátili zo zahraničia, tiež sú bez práce...
- som rozvedená, splácam hypotéku na dvojizbový byt, kde bývam so študujúcimi deťmi, večer chodím ešte vykladať tovar do nákupného centra...
- prekonala som mozgovú príhodu, som na čiastočnom invalidnom dôchodku, som rozvedená...
Pred tridsiatimi rokmi sme plné optimizmu, radosti, snov, elánu vykročili do života. Ani jedna z nás nepredpokladala, že raz vyrozprávaním svojho života rozplače ľudí okolo seba.
Pri rôznosti našich osudov, všetky ďakujeme za zdravie a drobnosti, ktoré nám spríjemňujú život. Vieme byť veselé, vieme sa tešiť z každého dňa :-)
A preto pekné a príjemné dni všetkým !
